Chceme nové cesty?

Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina; veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech. Hlas volajúceho: „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou.“

Viď Iz 40,1-5.9-11

Izaiášovský text z druhej adventnej nedele cyklu B je pravdepodobne ešte o niekoľko desaťročí starší než úryvok z tej istej prorockej knihy, ktorý zaznel predchádzajúcu nedeľu. Za autora sa považuje neznámy prorok (tzv. Deuteroizaiáš) a jeho slová sú adresované Božiemu ľudu, ktorý sa ešte nachádza v babylonskom zajatí (586-539). Prorok ohlasuje útechu a koniec otroctva. Čo je však prekvapivé, o návrate Izraela do vlasti (aspoň zatiaľ) nehovorí[fusion_builder_container hundred_percent=“yes“ overflow=“visible“][fusion_builder_row][fusion_builder_column type=“1_1″ background_position=“left top“ background_color=““ border_size=““ border_color=““ border_style=“solid“ spacing=“yes“ background_image=““ background_repeat=“no-repeat“ padding=““ margin_top=“0px“ margin_bottom=“0px“ class=““ id=““ animation_type=““ animation_speed=“0.3″ animation_direction=“left“ hide_on_mobile=“no“ center_content=“no“ min_height=“none“][1][1]. Ten, kto sa podľa proroctva vracia na Sion, nie je ľud, ale Pán. Prísľuby o návrate do vlasti sú síce obsahom iných prorockých výrokov, avšak v tomto konkrétnom úryvku nezaznievajú. Keby sa proroctvo vzťahovalo k návratu vyhnancov, prorok by hovoril o výstavbe cesty pre nich. Tu však vyzýva: „Pripravte cestu Pánovi!“ Pradávne izaiášovské proroctvo tak otvára perspektívu, ktorá je rovnako aktuálna tak v šiestom storočí pred Kristom, ako aj v dvadsiatom prvom storočí po ňom: Spása sa nezačne vtedy, keď my dôjdeme na vytúžené miesto a konečne sa budeme mať tak, ako sme si predstavovali. Spása a teda aj útecha a radosť spočíva v tom, že Boh prichádza medzi nás a zostáva s nami – a to v akejkoľvek situácii.

Druhý pozoruhodný (avšak ľahko prehliadnuteľný) detail izaiášovského proroctva je v samotnej príprave cesty: „Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou.“ Prorok volá: „Pripravte cestu“, ale nehovorí: „Dvíhajte doliny, znižujte kopce a vyrovnávajte hrbolce“. Zdá sa, že doliny sa sami  majú zdvihnúť a vrchy a kopce sami znížiť[2][2]. Výzva k dvíhaniu dolín, znižovaniu vrchov a kopcov a k vyrovnaniu toho, čo je hrboľaté, sa teda omnoho viac podobá mocnému stvoriteľskému slovu Boha, ktorý povie a stane sa (viď Gn 1,1-25; Žl 33,6), než príkazu, z ktorého by musel behať mráz po chrbte, lebo presahuje ľudské možnosti a schopnosti. Naozaj, Boh žiada mnoho, ale ešte viacej dáva! Očakáva všetko, ale sám pôsobí zázraky! Vyzýva človeka ku zmene, ale je to on sám, kto v jeho srdci a v jeho živote túto zmenu uskutočňuje. Preto sa Božia útecha, ktorú prináša prorok, tak zásadne líši od všetkých možných ľudských útech…

[3][1] Viď John W. Watts: Word Biblical Commentary 25. Isaiah 34-46. Thomas Nelson Publisher, Nashville, 1987, s. 83.

[4][2] Viď Peter Höffken: Das Buch Jesaja. Kapitel 40-66. Stuttgarter Kommentar Altes Testament. Verlag Katholisches Bibelwerk, Stuttgart 1998, s. 36.

[/fusion_builder_column][/fusion_builder_row][/fusion_builder_container]