FARNOSŤ
Detvianska Huta
Radostná správa
Duch Pána, Boha, je nado mnou, pretože ma Pán pomazal: poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána.
Viď Iz 61,1-2a.10-11
Izaiášovský úryvok, ktorý nám predkladá tretia adventná nedeľa cyklu B, má medzi prorockými textami výnimočné postavenie. Ako zachytáva evanjelista Lukáš, práve táto prorocká stať bola predmetom Ježišovho výkladu v nazaretskej synagóge (viď Lk 4,21-30 – evanjelium 4. nedele cez rok C). Čo bolo obsahom celej Ježišovej „homílie“, o čom boli tie milé slová, ktorým sa všetci prítomní divili (viď Lk 4,22), sa však z novozákonných spisov nedozvieme. Lukáš nám cituje iba jej začiatok. I tento začiatok však stačí k tomu, aby nám poskytol „kľúč“ k pochopeniu týchto (a vôbec každých) prorockých slov: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Uskutočnením Písma, vrcholným naplnením Zákona i Prorokov, je Kristovo „dnes“, ktoré sa začalo jeho vtelením a pokračuje až do večnosti. On, Ježiš z Nazareta, je Pánov pomazaný, ktorý hlása radostnú zvesť chudobným, uzdravuje skrúšených srdcom, oznamuje zajatým slobodu a väzneným prepustenie. On je ten Ženích, ktorý ruší každý dôvod k smútku (porov. Mt 9,15) a za ktorým túžobne vzdychá celé stvorenie (porov. Rim 8,22). V jeho prítomnosti a jeho pôsobením klíči úplne nová spravodlivosť – omnoho väčšia než spravodlivosť zákona (porov. Mt 5,20).
Ježišov výrok: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli,“ však odkazuje na ešte jedno „hermeneutické pravidlo“, ktoré nesmie zanedbať nik, kto s vierou otvára biblické knihy. Ježiš vzťahuje prorocké slová na seba. Analogicky musí byť každý, kto číta a následne i hlása biblické posolstvo, ochotný a otvorený k tomu, aby sa dané Božie slovo stávalo skutočnosťou v jeho živote. Ak tomu tak nie je, ak sa na jeho vlastnej osobe neplní slovo, ktoré druhí počujú, ešte mu celkom neporozumel. O tom, že toto pravidlo naozaj platí, dosvedčuje i evanjeliový úryvok 3. adventnej nedele. Človek, ktorého poslal Boh, a ktorý sa volal Ján, poctivo vydal svedectvo o Ježišovom svetle. Celý Jánov život a pôsobenie nie je nič iné, než vytrvalé ukazovanie na Ježiša a svedectvo o tom, že „dnes“, v Ježišovej osobe, sa splnilo Písmo. Jánovo svedectvo je však zároveň aj uskutočnením Božieho slova v jeho vlastnom živote. I nad Jánom je Pánov duch. Aj jeho Pán pomazal aposlal hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie, ohlásiť rok milosti Pána. Aj Ján jasá v Pánovi a jeho duša plesá v Bohu, pretože vidí prichádzať Ženícha, raduje sa z jeho hlasu a nebojí sa ustúpiť zo scény, aby dostal priestor tento Ženích (porov. Jn 3,29). Jánovo rúcho z ťavej srsti (porov. Mk 1,6) je rúchom spásy a Jánov krst otvára cestu k novej spravodlivosti a k Božej chvále pred všetkými národmi.
Z príhovoru pápeža Benedikta XVI.
na 2. adventnú nedelu
Štýlom nášho života má byť miernosť
Dnešnou nedeľou sa začína druhá časť Adventného obdobia. Toto liturgické obdobie dáva do popredia dve postavy, ktoré zohrali výnimočnú úlohu v príprave historického príchodu Pána Ježiša: Panna Mária a Ján Krstiteľ. Práve na toho druhého sa sústredí dnešné Markovo evanjelium. Opisuje osobnosť a poslanie Kristovho predchodcu (porov. Mk 1,2-8). Začínajúc vonkajším aspektom je Ján prezentovaný ako veľmi asketická postava: oblečený do šiat z ťavej srsti, živí sa kobylkami a medom divých včiel, ktoré nachádza v Júdejskej púšti (porov. Mk 1,6). Sám Ježiš ho raz stavia do protikladu s tými, ktorí „bývajú v kráľovských domoch“ a „nosia jemné šaty“ (Mt 11,8).Štýl Jána Krstiteľa by mal pripomínať všetkým veriacim, aby si za charakteristický prvok svojho života zvolili striedmosť, osobitne v čase prípravy na Vianoce, kedy sa Pán – ako by povedal svätý Pavol – „hoci bol bohatý, stal pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8,9).