Roráty

Práve v súvislosti s týmto pohľadom bol zvyk v minulosti intenzívne sláviť tzv. roráty, čiže svätú omšu pred svitaním. Ňou sa naznačovalo smutné položenie ľudstva, ktoré kráča vo tmách, kým mu narodenie Krista neprinieslo svetlo, svetlo Božieho zjavenia, ako aj blaživú nádej na vykúpenie.

Slovo rorate je zo začiatku antifóny Rorate, caeli desuper čiže Roste, nebesia, z výsosti. Touto antifónou sa začínala votívna omša ku cti Panny Márie v advente. Vždy sa slávila v bielej farbe počas celého adventu. Touto svätou omšou sa u veriacich Cirkvi obnovovala túžba, ktorou praotcovia očakávali príchod Vykupiteľa.

Túto svätú omšu môže kňaz slúžiť aj po liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu v adventných fériach do 16. decembra na úsvite dňa, samozrejme s osobitnými čítaniami na každý deň. Rorátnu svätú omšu možno slúžiť aj tak, že sa berie omša zo dňa, pred ktorou sa spieva Anjel Pána a antifóna Rorate. Z pastoračných dôvodov, a možno aj ako odpoveď na komerciu, ktorá zatláča Advent masívnou kampaňou Vianoc už dobre že nie od septembra, je dobré sláviť Roráty a vrátiť Advent do nášho života.

V prvých slovách rorátnej svätej omše týchto dní je tajomstvo Adventu ba celej ľudskej existencie zhrnuté do dvoch veršov. Postačí jediný okamih pozornosti, aby tieto slová prenikli nielen do ucha, ale aj do duše:

Rorate caeli, desuper, et nubes pluant justum:
aperiatur terra, et germinet Salvatorem

Roste nebesá zhora, oblaky nech pršia Spravodlivého;
Nech sa otvorí zem a vyklíči Spasiteľa. (Iz 45,8)

Príchod Krista, ktorý túžobne očakávame, má tri podoby. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Druhý príchod Krista sa deje v našich srdciach najmä prijímaním Eucharistie a cez túto prípravu našich sŕdc sa máme pripraviť aj na našu večnú vlasť a na príchod Krista ako Ženícha a Sudcu po našej smrti a pri Poslednom súde. Advent teda hlása príchod Krista včera, dnes a zajtra. Včera ako Dieťaťa v jasliach, dnes skrytého v chlebe a zajtra v naplnení ako nášho Ženícha a Sudcu.

História rorátov u nás a ich atmosféra

Na roráty chodili počas adventu celé rodiny, a to spravidla každý deň. Ľudia vstávali za tmy, poobliekali sa do teplých šiat, lebo vonku už bola zima. Vzali si lampáše a častokrát brodiac sa snehom a znášajúci štipľavý mráz, smerovali do kostola. Obraz otcov prešliapávajúcich cestu v snehu nasledovaných deťmi a matkami, ktoré často niesli najmenšie deti na rukách, patrí k spomienkam mnohých ľudí aj na Slovensku. Niesli si so sebou lampáše so sviečkami, pretože vnútro kostola mohlo osvetľovať len toto svetlo.

Obloky chrámu už bývali rozsvietené a hoci bolo iba šesť hodín ráno, boli vnútra kostolov plné ľudí všetkých vekových kategórií. Nechýbali ani deti, ktoré by možno rady sladko spali, ale dospelí ich brávali so sebou. Pri rorátnej omši pribúdanie svetla, ktoré pri svitaní prenikalo do kostola, symbolizovalo približovanie druhého príchodu Krista.