Keď slepí vidia

Dňa 14. februára sme si pripomenuli sviatok zaľúbených, no v Katolíckej cirkvi („len“ Slovania slávia „v oktáve“ sv. Petra a Pavla – 5. júla) aj spomienku na sv. Cyrila a sv. Metoda.

Spojenie týchto dvoch „sviatkov“ (gesto lásky a písmo hlaholika) ponúka otázky na zamyslenie. Ak chceme vyjadriť niečo dôležité, slová to často pokazia. Stávajú sa niekedy dokonca prekážkou budovania vzťahu. Na druhej strane sv. Cyril a sv. Metod sa stali našimi vierozvestcami, o ktorých sme sa na hodinách dejepisu i slovenčiny učili ako o našich „písmozvestcoch“. Sú dôležitejšie slová, alebo gestá?

Bez slov, bez obrazov, v tichu…

Stretli ste sa s nepočujúcimi? Ich svet je svetom v tichu. Ale to ticho nie je pokojné, mlčiace, je plné dynamiky. Niekedy natoľko prevratnej, že sa na ňu “nechytajú“ ani slová a gestá nahnevanej Rómky na autobusovej stanici v Kežmarku. Tam ju každý vidí a otáča sa za zvukom. Slová nemých sú úplne iné. Počul som rozhovor troch nemých maturantiek v električke. Dve si sadli na jednu stranu k oknu, druhá cez uličku a začali medzi sebou „rozprávať“. Snažil som sa porozumieť aspoň niektorému gestu, ale nedokázal som to. Emócie, srdečnosť, priateľstvo – to bolo jasne čitateľné v každom geste.

Dá sa žiť v tichu? Áno, dá sa to. Niekto žije v tichu od narodenia. Iný žije v tichu „bez obrazov“. Je slepý. V týchto dňoch (do 16. februára 2012) prišiel na Slovensko „otec francúzskych slepých“, kňaz Roger Lordong z rehole maristov. V tichosti, oddýchnuť si. Je zvláštne vidieť človeka, ktorého nevidia tí, ktorým slúži… Klasický Francúz. Fúzky, pri chôdzi pekne vystretý, veľavravný pohľad ponad okuliare. Málokto si všimne, že chodí v drevákoch. Priatelia vedia, že už 30 rokov nenosí ponožky (a to aj v tejto našej zime na Slovensku!). Na Francúza nezvyčajne, člen veľkej rodiny (11 súrodencov). A čo hovorí o svojej službe? „Ešte keď som bol v noviciáte, rozhodol som sa, že chcem slúžiť ľuďom, ktorí slabo vidia alebo prišli o zrak. Bolo potrebné rozhodnúť sa… Nemôžeme byť uzavretí do vlastných starostí. Záujem o druhých nás robí skutočnými.“ Ako ho vidia slepí v starobincoch, v školách, na púti do Lúrd? V akých obrazoch sa k nim prihovára?

Tiché manifesty

Ako vieme, žijú a žili ľudia, ktorí si ticho vyvolili. Angažovaný kňaz v Bratislave všetko zanechal a odišiel k jednej z najprísnejších reholí. Jedináčik z Číny opustil všetko, aby celý život prežil v Abbaye de Septs Fons vo Francúzsku (v reholi trapistov). Organistka z Banskej Bystrice odišla do najprísnejšej kontemplatívnej rehole v Dánsku. Nikdy neopustí tamojšie múry kláštora. Kto sú títo ľudia? Akoby odrezaní od sveta, od reality, ktorá sa nás má, priam musí bytostne dotýkať. „Je to útek od skutočnosti,“ povieme si. No zrazu, keď sa na chvíľku staneme súčasťou sveta „bez zbytočných slov“, objavíme niečo hlbšie. Kde je naša skutočná realita. Úplne mimo rýchleho zbierania každodenných informácii, prepínania správ… „Mária, veď ma ako malé dieťa“, opakuje si počas dňa jeden z trapistických mníchov. A pritom vyrába lekvár, študuje, pracuje, umýva riady, modlí sa za nás a spieva večer, čo večer: „Salve regina…“

Tiché manifesty zmenili tok dejín. To ticho v Indii odkrývané vychudnutým Ghándím. Ticho obiet v čase neslobody zrodilo 25. marec 1988. „My v Rakúsku nikdy nezabudneme, že Vy na Slovensku ste to začali,“ povedala nám pred rokom pri spomienke na Sviečkovú manifestáciu rakúska novinárka pani Coudenhove-Kalergi. Zvláštne. My sme to tu začali! Vodné delá, obušky, vulgárnosť sily a do toho všetkého pokojná modlitba. Bez hnevu a nenávisti.

Kto to začal a kam nás to vedie

Na kazateľnici v slovenskom kostole v austrálskom Sydney sa nachádza drevorezba sv. Cyrila. Nikde som nevidel krajšiu. Sv. Cyril, pri ňom holubica, ktorá mu akoby šepce do ucha, čo ma písať. Najviac sa mi páči dynamika pohybu zachytená pod stolom, na ktorom je umiestnený papier. Akoby si Konštantín (sv. Cyril) pohupkával do taktu píšuc prvé slová v hlaholike: „Na počiatku bolo Slovo… a Slovo bolo u Boha.“ Gestá spojené so slovami. Odhodlanie, ktoré nám dalo reč, slovo, Slovo.

Nie masy menia tok dejín. To podstatné je neviditeľné dokonca aj očiam. Často prehliadnuteľné. „Vari z Nazaretu môže pochádzať niečo dobré?“ „Vari z Poľska, zo Slovenska?“ V týchto dňoch počas púte laických hnutí a združení zazneli v homílii slová kardinála Stanislava Rylku: „Pre nás kresťanov nie je najhorším byť v modernej spoločnosti menšinou, ale byť v nej nedôležitými, nemastnými a neslanými, stratiť evanjeliovú chuť (V. Messori). Pápež Ratzinger nás povzbudzuje, aby sme na tomto svete vzali na seba úlohu „kreatívnych menšín“ (Arnold Toynbee) a stali sa tými, čo pre budúcnosť ľudstva zohrajú skutočne dôležitú úlohu…“ Kreativita otvára cestu k človeku. Myslím si, že v istote koreňov (sv. Cyril a sv. Metod) a v neistote dynamiky vzťahu s Osobou (Máriino: „Ako sa to stane?“) je možné smelo vykročiť …kamkoľvek. A možno raz nie len z úst Rakúšanov zaznejú slová: „My nikdy nezabudneme, že Vy na Slovensku ste to začali.“

František Neupauer
Autor je historik a publicista, predseda Fóra kresťanských inštitúcií a OZ Nenápadní hrdinovia.

Ilustračné foto: wikipedia.org